Téma č.9: VIEROUKA: 1.4. DEDIČNÝ HRIECH A JEHO NÁSLEDKY

Téma č.9:  VIEROUKA:  1.4. DEDIČNÝ HRIECH A JEHO NÁSLEDKY

V predchádzajúcej prednáške som vám hovoril o viere, o Bohu, o Božích vlastnostiach, ale o stvoreniach, pre množstvo materiálu a krátkosť času, mi už miesto nevyšlo. Keby som mal vyčerpať aspoň z časti pravdy o Bohu, nedokázal by som to ani za niekoľko desiatok rokov. Boh je nekonečný a preto konečný človek ho nikdy nepochopí. V tejto prednáške chcem spolu s vami pouvažovať nad otázkami, ktoré trápia takmer denne človeka. Prečo je na svete zlo? Prečo je na svete utrpenie, choroby, vojny, vraždy, prenasledovanie a smrť? Prečo vo svete vládne nenávisť, faloš, závisť? Poďme k prameňu tejto veľrieky sĺz, zla a smrti. Tam nájdeme odpoveď na našu pálčivú otázku. Dobre to vyjadril geniálny vedec a hlboko veriaci kresťan Pascal: „Len čo som pochopil kresťanskú náuku o dedičnom hriechu, otvorili sa mi oči! Všade som začal nachádzať stopy tejto pravdy. Áno, každé zlo svedčí, že sme stratili Boha. Vidíme to okolo seba i vo svojom vnútri."

         Základný princíp biblického vysvetľovania dejín znie: Boh nechcel a nestvoril svet taký, s akým my konkrétne prichádzame do styku. Chcel a chce život, nie smrť, zavrhuje nespravodlivosť, násilie a lož. Nechce, aby ľudia trpeli, lež aby boli šťastní v spoločenstve s ním. Na vyjadrenie tejto pôvodnej vôle a Božieho plánu si Biblia poslúži príbehom o raji. „Potom Pán vysadil na východe, v Edene, raj, a tam umiestnil človeka, ktorého bol utvoril..." Pán Boh však takto prikázal človeku: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla, z toho nejedz! Lebo v deň, kedy by si z neho jedol, istotne zomrieš!" (Gn 2,8.16-17)

         Keď v dávnej minulosti Boh chcel objasniť ľuďom problém zla a pádu prvých ľudí, použil na to obrazné rozprávanie. Aj v tomto rozprávaní treba dobre rozlišovať obal - literárnu formu - od jadra - náboženskej pravdy. Obalom je obrazný opis pádu prvých ľudí. Jadrom sú pravdy o pôvode zla a o jeho následkoch. Aj my dnes musíme sa prebiť cez obal až k jadru, lebo čím sa stávame dospelejšími, tým viac potrebujeme vysvetliť si zlo, s ktorým sa stretáme v sebe i okolo seba. Problém zla patril vždy medzi  najpálčivejšie otázky ľudstva a je najťažším problémom každého z nás. Už predtým sme videli, že opis raja je obrazným rozprávaním, prispôsobeným zmýšľaniu ľudí starých čias. Nejde v ňom o udalosti, ale o náboženské pravdy, ktoré sa chcú sprístupniť. To isté možno povedať aj o opise pádu prvých ľudí. Duch Boží zjavil v ňom náboženskú pravdu o pôvode zla na zemi prostredníctvom inšpirovaného autora, ktorý v opise použil obrazy a rozprávania starých kultúr Blízkeho východu. Napríklad, keď sa hovorí o strome života, možno tu vidieť vplyv mienky starých národov na Východe, podľa ktorej jestvuje rastlina, ktorá môže dať človekovi večnú mladosť. Týmto obrazom sa naznačuje, že Boh ponúkol alebo dal prvým ľuďom nesmrteľnosť. Druhým podobným obrazom je had. Izraeliti už zo skúseností z dlhého putovania na púšti vedeli, že had je zákerný a nebezpečný plaz. To mohlo biblickému autorovi vnuknúť myšlienku, aby pri opise Pokušiteľa použil obraz hada. Viedlo ho k tomu azda aj to, že susedia Izraelitov, Kanaančania, klaňali sa hadovi ako božstvu. A tak pre Izraelitov had bol symbolom modloslužby a dať sa zviesť hadom naznačovalo odpadnutie od pravej viery. Na druhej strane biblický autor svojím opisom naznačuje, že aj had je iba stvorením, a nie bohom. Okrem toho had predstavuje v našom opise bytosť, ktorá má vyššie schopnosti než človek a úmyselne koná zlo. Z iných častí Svätého písma vysvitá, že ide o satana - zlého ducha. V Svätom písme sa nehovorí o nijakom jablku. Hovorí sa iba, že Eva a Adam jedli zo zakázaného stromu, zo stromu poznania dobra a zla. Tento strom je tiež len obrazom. A obrazom je i samo jedenie ovocia. V čom teda potom spočíval pád prvých ľudí? Prví ľudia boli obdarení slobodou. Mohli sa rozhodnúť ALEBO ZA BOHA, ALEBO PROTI NEMU. Obraz jedenia zo stromu poznania dobra a zla značí chcieť žiť bez Boha. Ľudia chceli byť ako Boh, ale nezávislí od neho. Poznať dobro a zlo značí, že človek si chcel sám určiť, čo je dobré a zlé. Ale určovať, čo je dobré a zlé, patrí výlučne Bohu. Teda človek nedôveroval Bohu a odvrátil sa od jeho lásky. Bolo to odvrátenie sa a odpadnutie od Boha, v čom vlastne spočíva každý hriech. Toto odpadnutie od Boha rozvrátilo priateľstvo a spojenectvo prvých ľudí s Bohom. Stratili Boha a ostali sami, strašne sami.

   

 Dedičný hriech

 

         S pojmom dedičnosť, dedičný sa často stretávame v medicíne. Rozumie sa tým schopnosť prenášať určité znaky a vlohy z rodičov na ich potomkov. Takto si vysvetľujeme nielen vonkajšiu alebo vnútornú podobnosť na matku, otca či starých rodičov, ale aj vznik dedičných ochorení, ktorých poznáme celý rad. Ako príklad môžeme uviesť dedičné ochorenia krvi, ktoré sa u postihnutého a jeho potomkov prejavujú chudokrvnosťou alebo poruchou zrážania krvi. Určite ste už počuli o chorobe hemofílii,  ktorá je typickým príkladom dedičného ochorenia s nadmernou krvácivosťou. Riziko vzniku dedičného ochorenia je veľmi vysoké. Hovorí sa tomu dedičné zaťaženie. Niečo podobné sa stalo i po páde prvých ľudí. To, čo svojím hriechom stratili, stratili aj pre svojich potomkov, a to: nekonečné Božie synovstvo, nesmrteľnosť a vnútornú rovnováhu. Prví ľudia sú akoby prameň, z ktorého pochádza rieka ľudstva. Keď sa prameň nakazil bacilmi, aj veľrieka ľudstva, ktorá z toho prameňa vyviera, je nimi nakazená. Výrazom dedičný hriech označujeme stav viny, v ktorom sa narodí každý človek. Tento stav, ako nám hovorí až samotný prívlastok „dedičný", má hlboký súvis s hriechom prvých ľudí. Podľa Svätého písma dedičný hriech pre Adamových potomkov nie je dajaký osobný priestupok, ale predovšetkým situácia, v ktorej sa nachádzalo celé ľudstvo po páde prvých rodičov. Dedičný hriech je stav hriechu, čiže určité zotrvávanie v odvrátení sa od Boha. Tento stav, zapríčinený hriechom prvých ľudí, pokračuje a prenáša sa na ich potomstvo. Všetci ľudia upadli v Adamovi do hriechu. Ide teda o hriech v pravom zmysle slova, hoci, ako uvidíme neskoršie, iná je situácia prvých ľudí a iná je situácia ich potomkov. Cirkev učí, že dedičný hriech je „smrť duše". Čo tým treba rozumieť? Vinou dedičného hriechu sme pozbavení Božieho synovstva. Inými slovami, dedičný hriech nás pozbavuje milosti posväcujúcej a lásky k Bohu. Okrem toho dedičný hriech nás pozbavuje aj daru integrity (pôvodnej plnosti a vnútornej rovnováhy). Dar integrity spočíva v tom, že všetky naše zmyslové schopnosti a všetky naše pudy boli podriadené rozumu a vôli a prežiarené duchom Božieho synovstva. Milosť Božia a ľudská prirodzenosť (rozumu, vôľa, city, zmysly atď.) boli tak harmonicky zladené, že človek bol uchránený od každej vnútornej nezriadenosti - panovala v ňom dokonalá vnútorná rovnováha. Teda dedičný hriech nás pozbavuje aj Božieho synovstva aj daru integrity, čiže pozbavuje nás „pôvodnej spravodlivosti", v ktorej Boh stvoril človeka. Treba si uvedomiť, že keď rodičia dávajú život svojim potomkom, prenášajú na nich tú istú prirodzenosť, ktorú oni sami vlastnia, teda obohatenú alebo pozbavenú určitých darov a vlastností. Prví ľudia preniesli na svojich potomkov ľudskú prirodzenosť pozbavenú pôvodnej spravodlivosti a svätosti. Teda vo všetkých potomkoch prvých ľudí sa akoby predlžuje stav hriechu, stav odlúčenia sa a vzbury proti Bohu. Predsa však je rozdiel medzi stavom hriechu prvých ľudí a stavom hriechu ich potomkov. V prvých ľuďoch bol tento stav hriechu osobný, zavinený ich priamou vzburou proti Bohu. V ich potomkoch je tento stav hriechu zdedený, je predĺžením stavu osobnej vzbury prvých ľudí. Preto v ostatných ľuďoch môžeme pokladať tento stav hriechu akoby zmiernený, pretože je zavinený iba tým, že prijali ľudskú prirodzenosť pozbavenú pôvodnej spravodlivosti. Cirkev učí, že tí, čo zomrú iba v dedičnom hriechu, teda bez osobných hriechov, nemôže dosiahnuť večnú blaženosť. Na druhej strane však nestihnú ich tie večné tresty, ktoré sú dôsledkom osobných hriechov.

 

 Bože, a čo teraz?

 

         A čo po páde? Potečie teraz rieka ľudstva hneď od svojich začiatkov ako rieka zla? Zostane ľuďom ešte nejaká nádej? Kto ich zachráni? Ľudská sloboda v návale pokušenia prekazila pôvodný Boží plán. Boh sa však nedá znechutiť nevernosťou človeka. Jeho plán lásky musí zvíťaziť. Ľudstvu, tápajúcemu v tmách beznádeje, prisľubuje Vykupiteľa: Ženino potomstvo zvíťazí nad Pokušiteľom. „Nepriateľstvo ustanovím medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom. Ono ti rozšliape hlavu, a ty mu zraníš pätu." (Kniha pôvodu - Genezis 3,15) Kresťania už od najstarších čias videli v týchto slovách predzvesť vykúpenia. V zámene „ONO" (potomstvo) možno vidieť zjavnú narážku na Spasiteľa a na jeho Matku. A odvtedy ľudstvo stále túži po Vykupiteľovi: On je našou nádejou: Príde Kristus, Spasiteľ náš... ON NÁS ZACHRÁNI. „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto v neho uverí, nezahynul, ale mal život večný." (Jn 3,16)

 

OTÁZKY

 

    18. Kde má pôvod dedičný hriech?

          V prvých ľuďoch.

    19. Ako voláme prvých rodičov?

          Adam a Eva.

    20. Ako sa previnili Adam a Eva?

          Tak, že sa odvrátili od Pána Boha.

    21. Čím sa odvrátili od Pána Boha?

          Tým, že neposlúchli Pána Boha.

    22. Aké boli následky hriechu prvých rodičov?

          1. Stratili krásu duše, ktorá sa volá posväcujúca  

             milosť.

          2. Stratili Božie synovstvo.

          3. Stratili nebo.

          4. Zatemnil sa im rozum.

          5. Vôľa sa naklonila k zlému.

          6. Museli veľa trpieť a zomrieť.

   

23. Či hriech prvých rodičov len im samým uškodil?   

             Nie, lebo prešiel na celé ľudské pokolenie.

24. Ako voláme hriech, v ktorom sa narodí každý človek?

          Dedičný hriech.

    25. V čom spočíva dedičný hriech?

          V tom, že všetci ľudia po prvých rodičoch dedia ich odvrátenie od Pána Boha.

    26. Boli schopní ľudia svojimi vlastnými silami zmieriť sa s Bohom?

          Nie, musel im pomôcť sám Boh.

    27. Komu Boh prisľúbil, že pošle ľuďom Vykupiteľa?

          Už prvým ľuďom, potom Abrahámovi, Izákovi, Jakubovi, Mojžišovi a

          Izraelitom ústami proroka Micheáša, Daniela, Izaiáša a žalmistu.

    28. Ako sa Boh zmiloval nad ľuďmi?

          Že im prisľúbil a poslal Vykupiteľa, čiže Záchrancu.