Téma č.12: VIEROUKA: 1.7. VERÍM V DUCHA SVÄTÉHO

Téma č.12:  VIEROUKA:  1.7. VERÍM V DUCHA SVÄTÉHO

          Touto prednáškou sme prišli k tretej Božskej osobe, k Duchu Svätému. Verím v Ducha Svätého, teda v tretiu Božskú osobu, o ktorej hovoríme, že je náš Posvätiteľ, ako hovoríme o Otcovi, že je Stvoriteľ a o Synovi, že je Vykupiteľ. O Duchu Svätom sa dosť málo hovorí, nakoľko je Bohom neznámym, ako hovoria teológovia. Ale práve vy, birmovanci, by ste mali o Duchu Svätom vedieť čo najviac, pretože je to práve Duch Svätý, ktorého sa chystáte prijať. Je to Duch Svätý, ktorý posväcuje človeka. Je to práve Duch Svätý, ktorý nás vedie k Božiemu životu.

Kto je Duch Svätý?

          Na pomoc si zoberme slová evanjelia podľa Jána: „Ježiš im znova povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás." Po týchto slovách dýchol na nich a povedal: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú odpustené, komu zadržíte, budú zadržané." (Jn 20,21-23)

         Počuli sme v evanjeliu, že Pán Ježiš dýchol na apoštolov, keď im povedal: „Prijmite Ducha Svätého." Prečo dýchol na nich? Dýchol preto, aby naznačil, kto je Duch Svätý. Ako viete, dýchanie je prejav života. Kde je dýchanie, tam je život. Keď niekto umiera, podržia mu pred ústami zrkadlo a pozorujú, či sa zahmlieva. Takým činom skúmajú, či človek ešte dýcha. Keď sa zrkadlo nezahmlieva, dýchanie už skončilo, človek zomrel. Dýchanie teda znamená život. Náš Boh je život. Náš Pán Boh je živý. Najviacej živý zo všetkého živého, lebo je pôvodca všetkého, čo žije. Náš rozum je síce slabý, aby vedel vysloviť, v čom spočíva Boží život, ale podľa toho, čo sa od Pána Ježiša dozvedáme, by sme si Boží život mohli predstaviť takto: V Bohu sa Otec a Syn nevýslovne milujú. Láska, ktorá vychádza od Otca k Synovi a od Syna k Otcovi je taká veľká, vrúcna, trvalá, nekonečná, že je živá, žijúca a volá sa Duch Svätý. Duch Svätý je láska alebo vrúcnosť medzi Otcom a Synom. On je samo srdce Božie. A v tejto láske medzi Otcom a Synom spočíva život Boží. Boh žije láskou. Boží život je láska. Pretože Duch Svätý je život v Bohu a život sa prejavuje dýchaním, môžeme Ducha Svätého po ľudsky nazvať: dýchanie v Bohu. Sväté dýchanie. Sväté dýchanie sa povie po latinsky: Spiritus Sanctus. Duch Svätý je sväté dýchanie lásky v Bohu. A tak vidíme, že Pán Ježiš preto dýchol pri vyslovení mena Ducha Svätého, aby naznačil, že sväté dýchanie Božej lásky majú od neho prijať aj apoštoli. Zaiste viete, že apoštoli blízko spolunažívali s Pánom Ježišom počas jeho verejného účinkovania. V staroveku bolo totiž zvykom, že filozof alebo náboženský učiteľ žil so svojimi učeníkmi vo väčšej blízkosti než s vlastnou rodinou. Preto temer nevidíme v evanjeliách Ježiša samotného. Vždy sú s ním apoštoli, počúvajú ho, pýtajú sa ho, pozorujú ho, ako sa správa k ľuďom bohatým, chudobným, chorým, hriešnym. Preukazujú mu lásku a obetavosť, veď opustili všetko, aby ho nasledovali a Pán im ich oddanosť vďačne odmeňuje. Keď mu Peter povedal: „Pane, hľa, my sme opustili všetko a nasledovali sme ťa, čo nám za to dáš?" - On im povedal:" Veru hovorím vám, vy, čo ste ma nasledovali, zasadnete na dvanásť trónov a budete súdiť dvanásť kmeňov izraelských." (Mt 19,28)  Lebo každý, kto opustí niečo pre Ježiša, dostane stonásobne toľko a obsiahne večný život. A predsa, hoci apoštoli úzko spolužili s Ježišom, chýbala im skutočná, pravá, ozajstná viera. Uvážte napríklad, ako sa medzi sebou hádali, kto bude medzi nimi prvý. Alebo ako sa rozhnevali, keď ich ľudia v istej samaritánskej dedine odmietli a ako chceli oheň z neba zvolať na jej obyvateľstvo. Vtedy ich musel Pán utišovať pohrozením: „Neviete, čieho ducha ste!" Alebo ako Peter odvádzal Pána od myšlienky na výkupnú smrť a ako ho Pán zahriakol slovami: „Ber sa mi z očí, pokušiteľ, nemáš zmyslu preto, čo je Božie, ale len preto, čo je ľudské." (Mk 8,33)  Alebo ako sa Peter bál priznať pred slúžkou veľkňaza, že je Kristovým učeníkom, ba dokonca ako ho zaprel pred vojakmi ohrievajúcimi sa pri ohni. Hoci apoštoli žili toľký čas v Ježišovej blízkosti, môžeme povedať, že ľudská blízkosť Ježišova a jeho osobný vzor apoštolom nestačili. Preto im Pán povedal: „Bude pre vás lepšie, keď odídem, lebo vám pošlem Ducha Svätého, povzbuditeľa, ten zavŕši moje dielo vo vás."

 

Prejavy a účinky Ducha Svätého

 

         Pán Ježiš, čo prisľúbil, to aj splnil. Na desiaty deň po svojom nanebovstúpení: „Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočíval jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť." (Sk 2,1-4)

                Príchod Ducha Svätého sa uskutočnil symbolicky v podobe ohnivých jazykov, ktoré sa rozdelili nad každým z prítomných. Ohnivé jazyky naznačovali účinkovanie Ducha Svätého v Cirkvi a v jej jednotlivých členoch. Ohnivý jazyk nad jednotlivcami pripomína účinky Ducha Svätého v duši. Tak ako oheň svieti, hreje a spaľuje, aj Duch Svätý nás osvecuje, aby sme pomocou jeho siedmych darov (múdrosti, rozumu, rady, sily, poznania, bohabojnosti a bázne Božej) vedeli svoj život zameriavať na vytrvalé plnenie Božej vôle. Duch Svätý aj rozohrieva naše srdcia teplom lásky, ktorú nám dáva milosťou posväcujúcou a mnohými pomáhajúcimi milosťami. Láska Ducha Svätého sa rozlieva v našich srdciach prostredníctvom Ducha Svätého, ktorého sme dostali. Ľudia plní Ducha Svätého vedia túto lásku rozdávať aj vo svojom okolí a my pri nich cítime teplo tejto nadprirodzenej lásky, ktorá nás k nim priťahuje. Tak ako oheň spaľuje a čistí, aj Duch Svätý spaľuje naše hriešne sklony a túžby. Očisťuje nás od hriechov, keď nám vracia milosť posväcujúcu pri krste, vo sviatosti pokánia, prípadne pri úprimnej ľútosti. Duch Svätý nepôsobí len v jednotlivcoch, ale v celej Cirkvi. Posilňuje a osvecuje apoštolov a ich nástupcov, biskupov, aby pod vedením rímskeho biskupa, pápeža, smelo, neochvejne a neomylne viedli Boží ľud k spáse. Duch Svätý vedie osobu pápeža, aby pri vysvetlovaní Kristovej náuky neučil nič, čo by bolo v rozpore s Ježišovým učením. Toto sa prejavilo hneď po zoslaní Ducha Svätého, keď sa Peter ujíma vedenia a začína prestrašeným zástupom ohlasovať Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie, aj krst na odpustenie hriechov. Okrem týchto bežných účinkov Ducha Svätého v jednotlivcoch a v Cirkvi dáva Duch Svätý aj dary mimoriadne. Napríklad dar robiť zázraky, dar uzdravovať, hovoriť rozličnými jazykmi, vykladať reči, dar pomáhať, spravovať, prorokovať... Písmo to potvrdzuje slovami: „A v Cirkvi Boh niektorých ustanovil po prvé za apoštolov, po druhé za prorokov, po tretie za učiteľov, potom sú zázraky, ďalej dary uzdravovať, pomáhať, viesť, dar rozličných jazykov." (1 Kor 12,28) Tieto mimoriadne dary sa v prvotnej Cirkvi vyskytovali veľmi často. Boh ich dával preto, aby uľahčil šírenie kresťanstva medzi pohanmi, ktorým nestačila iba krásna náuka, ale bolo ju treba dokazovať životom a zázrakmi. Účinné pôsobenie Ducha Svätého vidieť aj z toho, že po jedinom Petrovom kázaní sa dáva pokrstiť tritisíc ľudí, ktorí uverili v Krista. Nie je to povzbudenie aj pre nás, keď malomyseľne pozeráme na budúcnosť Cirkvi v našich krajoch...? Čo treba na obrátenie duší? Treba, aby sme predovšetkým my sami uverili Kristovi a naplnili sa jeho Duchom. Boh prostredníctvom jedného človeka môže naraz obrátiť aj milióny ľudí. Po našom vnútornom obrátení treba potom ochotne spolupracovať s Duchom Svätým podľa vzoru apoštola Petra, apoštolov a prvých kresťanov.

         Pozrite, ako sa apoštoli premenili. Peter stojí pred zástupmi ľudí, ktorí sa zhromaždili okolo Markovho domu. Keď ho teraz počujeme hovoriť, zisťujeme, že máme pred sebou celkom nového človeka. Hovorí už nie o Ježišovi, ale v spojení s ním. Jeho vzťah k Pánovi stal sa vonkoncom iným. Z hľadajúceho a dopytujúceho sa stal veriaci a hlásateľ, ktorý vydáva svedectvo a je odhodlaný od tejto chvíle dať sa za Krista ukrižovať. Ako sa to stalo? Azda tak, že uvažoval, premýšľal, analyzoval, skúmal argumenty, aby si vlastnou silou utvoril nové, hlboké presvedčenie? To by nebolo stačilo. Vlastnou silou, vlastým rozumon sa k Bohu nedostal. Ale k svojmu doterajšiemu životu prijal zadarmo od Pána nový život, nové dýchanie, sväté dýchanie Božej lásky, Ducha Svätého, ktorý celkom premenil Petra a ostatných apoštolov na nových ľudí, na dospelých, dozretých Božích synov. Vidíme, že Pán Ježiš preto dýchol na nich, aby naznačil, že dostanú k svojmu ľudskému dýchaniu nové, sväté dýchanie Božej lásky, nový život.

         A teraz sme už na rade my, birmovanci. My sa niekedy nazdávame, že naša cesta k Ježišovi sa má diať takto: že on stojí ďaleko na druhej strane a že našou úlohou je, aby sme skúmali, či má pravdu, a zhľadávali argumenty a tak svojím rozumom a svojou vlastnou silou sme sa dajako dostali k nemu. Preto sme aj tak honosne konštruovali argumenty o jestvovaní Boha. Lenže takýmto spôsobom sa k nemu nikdy nedostaneme, vraví veľký teológ Romano Guardini. Lebo opravdivá viera v Ježiša, to nie je dokazovanie - argumentácia. Veď Pán Ježiš takto povedal Nikodémovi: „Veru, veru, hovorím ti, ak sa niekto znovu nenarodí z vody a z Duch Svätého, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva." Pán tu nespomína dôkazy, argumenty, ale hovorí o znovuzrodení z Ducha Svätého. V argumentoch spočíva sila vedy, sila viery spočíva v znovuzrodení. Potvrdzuje to napríklad spisovateľ Martin Roger du Gard, odmenený Nobelovou cenou. Píše, že Jean Barois mal dcéru Máriu. A pretože opustil svoju manželku, Mária zostala na starosti manželkinej, ktorá ju náležite vychovávala vo viere. Keď mala Mária 20 rokov, ako krásna deva prišla na dlhší pobyt do otcovho domu. Otec chcel túto príležitosť využiť, aby z nej urobil ateistku. Bol presvedčený, že sa mu to podarí, lebo už dlhé roky redigoval ateistický časopis „Rozsievač", do ktorého písal články proti Bohu, proti duši, proti večnosti, proti Cirkvi, proti náboženstvu. Dal dcére za úlohu, aby pozorne a poctivo prečítala rad - radom všetky jeho ateistické články, ktoré argumentovali proti viere. Dlho, dlho to dcéra čítala pozorne a otvorene. Keď skončila, otec sa jej opýtal: „Už si všetko prečítala?" „Áno, otče." „A aké je teraz tvoje rozhodnutie o viere?" - „Drahý otče, prosím vás, dajte mi láskavé dovolenie, aby som mohla vstúpiť do kláštora." Otca táto odpoveď šokovala. Nezmohol sa na slovo. Dcéra pokračovala: „Žiadne argumenty na svete nie sú silnejšie, než moje šťastie, že milujem Ježiša." Jej viera totiž nespočívala na ľudských argumentoch, ale na svätom dýchaní Božej lásky v jej duši. Čo sú proti sile Ducha Svätého nejaké zožlknuté argumenty „Rozsievača"? Otec je dojatý, zlomený a premožený silou jej ducha. Cíti, že tu má dočinenia so silou Ducha Božieho. Prvý raz v živote stojí zoči - voči Božej sile. Zrieka sa svojho ateizmu,  stáva sa konvertitom, obracia sa k viere v Boha a sám sprevádza svoju dcéru do kláštora. Z toho vidíme, že sila viery nespočíva v argumentoch, ale že opravdivá, ozajstná pravá viera je dielo a dar Ducha Svätého v nás.

 

     Áno, to je podmienka k prijatiu Ducha Svätého, ako som vám povedal v úvodnej prednáške. Treba sa nám pre neho otvoriť, lebo len tak sa budeme podobať životu prvých kresťanov.

         Duch Svätý je ten istý dnes, ako bol voľakedy. On je stále tá istá živá, žijúca, nekonečná láska, vychádzajúca od Otca k Synovi a od Syna k Otcovi, ktorú nám Ježiš ponúka. Ale my sme, zrejme, inakší ľudia, než boli prví kresťania. Pozrite, Panna Mária a apoštoli deväť dní sa pripravovali na zoslanie Ducha Svätého a my ideme raz za týždeň na sv. omšu a sme nervózni, keď sa bohoslužba predĺži o pár minút. Či nie sme inakší ako oni? Mária a apoštoli mali Boha v centre svojho života a my ho máme celkom na kraji, na samučkom kraji, kde ho zbadáme, až keď sme v úzkych. Či nie sme inakší ako oni? A tak obsiahnuť Ducha Svätého v toľkej miere ako prví kresťania nedokážeme jednoducho preto, že na rozdiel od prvých kresťanov sme iba priemerní, konvenční, v duchovnej oblasti nepodnikaví, neochotní, malátni. Nepozdáva sa vám táto odpoveď?

 

Ø  ZHRNUTIE  ŠIESTEJ  PREDNÁŠKY

ü  V najsvätejšej Trojici vzývame jedného Boha v troch Osobách. Duch Svätý má tú istú božskú podstatu ako Otec a Syn. Z Otca i Syna vychádza ich vzájomná Láska. Tá je Darom, v ktorom sú obsiahnuté všetky ostatné dary. Preto sa sviatosť birmovania udeľuje slovami: „Príjmi znak Daru Ducha Svätého".

ü  Prvým pôsobením Lásky je odpustenie hriechov krstom. V spoločenstve so Svätým Duchom dostane pokrstený späť stratenú podobnosť s Bohom, čo ho zaväzuje k novému životu, k vydávaniu svedectva o Kristovi slovom i životom, účasťou na všeobecnom kňazstve. Je to náročné, ale sviatosť birmovania vleje do duše osobitnú silu Ducha Lásky, ktorý na prvé Turíce urobil z ustrašených mužov úspešných apoštolov.

ü  Duch Svätý pôsobí v Cirkvi:

                1. prostredníctvom Svätého písma, ktorého vznik inšpiroval,

                2. prostredníctvom cirkevných Otcov, ktorí svedčia o tradícii,

                3. v učiteľskom úrade, ktorému zaručuje neomylnosť,

                4. v posvätnej liturgii cez slová a znaky, ktorými nás spája s Kristom,

                5. v modlitbe,

                6. v charizmách a v cirkevných ustanovizniach,

                7. v apoštolskej a misijnej činnosti,

                8. vo svedectve svätcov.